Ako premýšľať o umelej inteligencii

Ak by som dostal euro za každú diskusiu o umelej inteligencii, ktorá sa skončila vetou „aj tak nás všetkých raz nahradí“, mohol by som si kúpiť ešte niekoľko ďalších kníh o AI. Práve preto ma zaujala kniha Ako premýšľať o umelej inteligencii (originál How to Think About AI: A Guide for the Perplexed) od Richarda Susskinda. Nie preto, že sľubuje odpovede. Ale preto, že sa sústreďuje na niečo dôležitejšie — na otázky.

Väčšina debát o umelej inteligencii sa podobá debatám o počasí. Každý o nej hovorí. Málokto jej naozaj rozumie. A všetci majú názor.

Susskind do tejto diskusie prináša príjemný poriadok. A robí to zámerne z nadhľadu: je to úvod do problematiky, nie technická príručka. Autor rovno na začiatku hovorí, že vedome preskakuje mimoriadne zaujímavé a zložité technické detaily — jeho cieľom je presvedčiť čitateľa, že na rozumné uvažovanie o vplyvoch AI sa nemusí stať technologickým expertom. Pre knihu, ktorá má poslúžiť aj ľuďom na workshopoch a v tímoch, kde nie každý programuje, je to presne ten správny vstupný bod.

ChatGPT nie je začiatok príbehu

ChatGPT je len jednou z kapitol príbehu umelej inteligencie,. A možno ani nie tou najdôležitejšou. Susskind pripomína, že pri prvej verzii ChatGPT sa dnes často zabúda na jednu vec — bol to vlastne akýsi experiment. Generatívna AI nie je taká významná tým, čím je dnes (systémy, ktoré niekedy pomôžu, inokedy sa dopustia chýb), ale tým, aké schopné budú tieto systémy zajtra.

Mnohí z nás sa pozerajú na dnešné nástroje a myslia si, že vidia budúcnosť. Autor tvrdí pravý opak — možno stále čítame len prvé stránky. A dokladá to peknou pripomienkou pokory: predpovedať budúcnosť technológií vieme mizerne. Susskind napríklad cituje šéfa IBM Thomasa Watsona, ktorý v roku 1943 vyhlásil, že na svetovom trhu je priestor „asi pre päť počítačov“, alebo zakladateľa Digital Equipment Corp. Kena Olsona, ktorý v roku 1977 nevidel dôvod, prečo by mal chcieť niekto počítač doma. Dvadsaťpäť rokov ľudia pracujúci s prvými systémami strojového učenia podceňovali, kam sa to celé pohne — až prišiel ChatGPT.

Proces verzus výsledok

Mentálny model, ktorý som si z knihy odniesol, je vnímanie rozdielu medzi myslením zameraným na proces a myslením zameraným na výsledok. Susskind tvrdí, že sa na AI príliš často pozeráme cez optiku toho, ako niečo robí — teda či „myslí" ako človek, či napodobňuje náš postup. Oveľa užitočnejšie je pýtať sa, aký výsledok dokáže priniesť.

Rozdiel medzi „myslieť ako človek" a „doručiť výsledok" mení celý pohľad. Ak sa fixujeme na proces, ľahko podľahneme lákavému, no zavádzajúcemu rozdeleniu odborníkov: buď nás AI privedie do apokalypsy, alebo do pozemského raja. Susskind si všíma, že samotní experti o AI dokážu hovoriť úplne protichodne — jeden v nej vidí prelomový nástroj na najväčšie problémy ľudstva, iný ju odbije ako neužitočného „papagája". Keď namiesto vnútorného fungovania sledujeme reálne výsledky, tento hluk stráca na sile.

Nepýtajme sa, či stroje uplatňujú úsudok. Správna otázka znie: dokážu nám pomôcť pri odstraňovaní neistoty?

Najväčší omyl: myslieť len na automatizáciu

Veľa komentárov a rozšírených predstáv o AI sa zameriava na automatizáciu — na to, že stroje prevezmú úlohy, ktoré dnes robia ľudia. Susskind to považuje za zásadnú chybu, lebo z tejto optiky potom pravdepodobný dosah AI buď podceňujeme, alebo naopak preceňujeme.

Automatizácia je totiž len jedna z troch ciest. Popri nej existuje inovácia — teda to, že sa objavia úplne nové možnosti a spôsoby práce, ktoré predtým neexistovali — a eliminácia, keď niektoré problémy jednoducho prestanú existovať, a s nimi zanikne napríklad aj celé povolanie, ktoré ich riešilo. Ak si niekto myslí, že jedinou hrozbou pre profesie je náhrada človeka strojom, úplne mu unikajú tie ostatné dve možnosti. Susskind to ilustruje na povolaniach, kde experti podľa neho vidia potenciál AI oveľa väčší, než akí sú ochotní si pripustiť — právnici či lekári bez váhania rozprávajú o výkonnejších nástrojoch, no zvyčajne prehliadajú, že AI môže zmeniť samotnú podstatu ich služby.

Regulácia, ktorá myslí dopredu

Kniha sa nevyhýba ani témam, ktoré dnes počúvame čoraz častejšie — rizikám AI, regulácii, morálnym hraniciam, budúcnosti práce či otázke, či môžu raz vzniknúť vedomé stroje. Susskind pri regulácii upozorňuje na jednu pascu: keď píšeme pravidlá podľa dnešných konkrétnych technológií, strácajú nadčasovosť ešte skôr, než stihnú vôjsť do platnosti. A dodáva odvážnu myšlienku — možno nám na skrotenie „divokej sily" AI vo veľkých technologických spoločnostiach nebude stačiť nová legislatíva, ale bude potrebné zájsť ešte ďalej a prijať nový politický systém, ktorý udrží demokraciu.

S tým súvisí aj jeho výzva k multidisciplinárnemu prístupu. Susskind priznáva, že na ceste do budúcnosti kráčame napoly naslepo a príliš sa spoliehame na technológov, hoci od nich zároveň čakáme, že za nás domyslia dôsledky, na ktoré nemajú kompetenciu. Budúcnosť AI nie je len technická otázka a Susskind je presvedčený, že sa jej nemôžeme vzdať v prospech úzkej skupiny odborníkov.

Nie o technológiách, ale o myslení

Za celým textom stojí exponenciálny pohľad na pokrok. Susskind sa hlási k myšlienke Raya Kurzweila o „zákone zrýchľujúcich sa návratností" — informačné technológie ako počítače sa nezlepšujú lineárne, ale exponenciálne, pretože každý krok pokroku posúva ďalší do vyššieho štádia. Technický pokrok procesorov je podľa neho až neuveriteľný, a ak sa potvrdí aspoň sčasti, znamená to, že najväčšie zmeny nás ešte len čakajú.

Napriek tomu nejde o katastrofický ani lacno optimistický text. Susskind ponúka vyvážený pohľad človeka, ktorý sa téme venuje od 80. rokov — a vie byť fanúšikom aj skeptikom naraz. Kniha v skutočnosti nie je o technológiách. Je o myslení. O schopnosti nenechať sa uniesť ani nadšením, ani strachom, a klásť si lepšie otázky.

Na čo si dať pozor

Kniha je úvod, a tak sa aj správa. Susskind sám vopred priznáva, že vedome obchádza technické detaily — kto teda hľadá vysvetlenie, ako veľké jazykové modely reálne fungujú „pod kapotou", zostane o hlade. Toto je kniha o rámci uvažovania, nie o algoritmoch. Rovnako platí, že mentálne modely typu „proces verzus výsledok" znejú miestami skôr filozoficky než návodovo — nečakajte konkrétny postup, čo v pondelok ráno spraviť s AI vo firme. A ak už niekoľko podobných kníh o budúcnosti AI za sebou máte, časť príkladov (Watson, Kurzweil, papagáj verzus prelom) vám bude povedomá; hodnota knihy je v ich usporiadaní do zmysluplného celku, nie v objavných novinkách.

Komu ju odporúčam

Ak hľadáte knihu, ktorá vám nepovie, čo si máte myslieť, ale naučí vás premýšľať samostatne, táto by vám nemala uniknúť. Sadne najmä ľuďom, ktorí s AI prichádzajú do kontaktu v práci, chcú si o nej vedieť urobiť triezvy názor a nechcú sa pritom prehrýzať technickými detailmi. Ak pripravujete tím alebo firmu na to, čo AI prinesie, dostanete slovník aj mentálne modely, s ktorými sa dá o téme rozprávať bez paniky a bez pozlátky.

---

O knihe v skratke

• Autor: Richard Susskind
• Originálny názov: How to Think About AI: A Guide for the Perplexed
• Slovenský názov: Ako premýšľať o umelej inteligencii (podtitul: Príručka pre zmätených)
• Rok vydania: 2026 (slovenský preklad, vydavateľstvo N Press / Denník N; preklad Marián Hamada)
• Jazyk: slovenčina
• Formát: brožovaná, 232 strán; dostupná aj ako e-kniha
• Pre koho: pre bežného čitateľa bez technického zázemia, ktorý chce AI porozumieť v kontexte — manažéri, ľudia pripravujúci tímy na zmenu, každý, kto chce o AI uvažovať triezvo